MOTHERSUCKERS

Anna Wańtuch 

Choreografka, tanečnica, performerka a certifikovaná lektorka metódy Contakids.

Absolvovala kurz Sherborne Development Movement , PINK Training Segni Mossi a Inštruktorský kvalifikačný kurz so špecializáciou na súčasný tanec.

Absolvent magisterského štúdia filozofie a filmovej vedy na Jagelonskej univerzite v Krakove.

V rokoch 2009–2011 bola tanečnicou Cracovia Danza Court Ballet a v rokoch 2003–2014 sólistkou Tanečného divadla DF v Krakove.

Štipendistka Akadémie alternatívneho tanca 2018 a 2019, ktorú realizuje Nadácia Art Stations Grażyny Kulczyk. Rezident Dance Moves Cities, medzinárodného projektu Krakow Theatre Reminiscences. Zúčastnila sa Dramaturgického fóra s Christine de Smedt, ktoré organizuje Inštitút hudby a tanca. 

Do choreografického programu ATLAS sa kvalifikovala na festivale ImPulsTanz v roku 2021 vo Viedni, kde začala pracovať na predstavení „Mothersuckers: Production o reprodukcii“. Štipendista Poľskej kultúry vo svete Inštitútu Adama Mickiewicza. 

Spolu s Mariou Kwiecień je spoluautorkou interaktívneho predstavenia pre jedného diváka „Slová do tanca“ a je autorkou série video predstavení „MOT / HER KC“, v ktorých sledovala telesné zmeny počas tehotenstva. Dielo bolo prezentované na festivale Festival Parallel vo Viedni, na festivale Cracow Art Week KRAKERS a mnohých ďalších.

Od roku 2012 experimentuje s pohybom dospelého s dieťaťom v rámci predstavení Postnatálny projekt. V roku 2015 sa s rodinou zúčastnila varšavskej verzie Familly Affair skupiny ZimmerFrei. V rámci Tvorivého štipendia mesta Krakow pracovala na originálnom formáte choreografického predstavenia za účasti rodín s malými deťmi (premiéra: 12.12.2020), ktorý bol následne uvedený v rámci 23. Bienále umenia pre deti v Poznani. Vďaka spolupráci s nadáciou Performat sa projekt objavil aj v programe „Stage for Dance“ Národného inštitútu hudby a tanca.

 

Mothersuckers. Production about reproduction

“Viditeľné procesy práce v umení sa stávajú zaujímavými, keď odhaľujú hegemóniu rozdielu medzi umením a životom a otvárajú cesty pre reprezentácie a obrazy súčasného využívania. V tomto je mimoriadne dôležité zviditeľniť vykorisťovanie v rámci vlastných výrobných metód – pracovať tak, aby boli výrobné podmienky viditeľné.“ (Bojana Kunst: Umelec pri práci. Blízkosť umenia a kapitalizmu)

Predstavenie je pokračovaním osobného výskumu materstva, jeho telesnosti, pohybu/nehybnosti a spoločensko-politických tém. Hlavnou témou, okolo ktorej autorka re/produkuje významy/kontexty/stereotypy a očakávania, je dojčenie. Východiskom je slovná hračka vyplývajúca zo spojenia pojmu matka a akt dojčenia.

Interpretka využíva mainstreamové významy dostupné na internete, na výsledky sa pozerá s najväčším dosahom a konfrontuje ich s najmenej zrejmým, no najbližšie k doslovnému významu, teda kŕmeniu dieťaťa. Reprodukovaním vytvorených významov, ich odovzdávaním cez telo a hlas sa snaží stelesniť poznatky pochádzajúce z veľmi odlišných zdrojov: internet, slovník, komentáre používateľov internetu, jej predchádzajúce práce, vedecké články, úvahy sociálnych výskumníkov, umelcov. Vyhlásenia, spomienky Isadory Duncanovej sa remixovali s hrdinkou Flashdance, telesnými a telefónnymi zvukmi.

Predstavenie sa pozerá na nepohodlie obrazov dojčiacej matky, ale skúma aj činnosť samotnú, v jej fyzickosti a prejave, no bez úniku pred asociáciami/strachmi objavuje tabu súvisiace s dojčením, ako sú škandál, znechutenie, obvinenia sexuálny rozmer alebo kanibalistické asociácie. Všetko sa odohráva v scenérii, ktorá je každý deň ukrytá, vo sfére hanby či zlyhania, v dome, v ktorom vládne chaos, neporiadok, prebytok podnetov, multitasking a pokazené jedlo.

Každý z divákov môže zaujať svoje miesto vo vzťahu k tomuto priestoru, ale aj k námetu, rozhodovať sa podľa svojich pocitov, nie nevyhnutne natrvalo. Stávať sa tak spolutvorcom tohto chaosu pridáva interpretovi nové úlohy, nový tvar priestoru, prejavujúce jeho prijatie či ústup.

V kontexte tanca a pohybu bolo tiež ťažké neuniknúť stereotypom súvisiacim s materstvom v umeleckej praxi a feministickej otázke, či môžete byť umelkyňou a matkou zároveň, alebo je fakt nemať deti v zároveň popretím našej biologickej podstaty? Nasledovanie našej podstaty nám bráni fungovať v „kultúre“? 

Predstavenie sa na tieto otázky pozerá s humorom a ukazuje absurdnosť oboch prístupov.

Proces sa začal v rámci choreografického programu ATLAS na festivale ImpulsTanz v roku 2021.