Trvanie rezidencie: 01.09.2025 - 14.09.2025
Termín výstupu: 11.09.2025 o 19:00
Investigatívna scénická esej o fyzickom znevýhodnení, tele a divadle.
Slo-mo skúma, ako pomaly a ťažkopádne sa spoločnosť hýbe smerom k väčšej inklúzii ľudí so zdravotným znevýhodnením. Využíva prvky pohybu, tanca a činohry, ale aj formát performance lecture, v ktorom sa osobné skúsenosti, rozhovory s predstaviteľmi kultúrnych inštitúcií a dokumentárne materiály prelínajú s pohybovo-tanečnými sekvenciami.
Na scéne sa stretáva znevýhodnené performerstvo so zástupcom (fiktívnej i reálnej) inštitúcie, aby konfrontovali frustrácie, bariéry aj neviditeľnosť, ktorej znevýhodnení ľudia v kultúre čelia. Projekt sa pýta: Prečo trvajú spoločenské pohyby tak dlho a sú také pomalé?
Slo-mo nadväzuje na inscenáciu Utopia is now! a ďalej rozvíja autorskú prácu na rozhraní dokumentárneho divadla, tanca a umelecko-občianskeho výskumu.
Účinkujú: Dorota Hanuliaková, Pavlína Csápaiová Triščová, Peter Kozák, Mário Drgoňa
Pohybová spolupráca: Soňa Kúdeľová, Zébastián Méndez Marín
Technická produkcia: Michal Fichna, Martin Hodoň
Koncept a réžia: Mário Drgoňa
Produkcia: Schwarzes Loch Europas, Soňa Kúdeľová, Alexandra Mireková, Ema Angušová
Projekt vznikol v rámci rezidenčného programu Divadla Štúdio Tanca a v TELOCVIČNI - Rezidenčnom centre pre tanec, v rámci programu Residance 25.
Projekt bol podporený z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia formou štipendia na tvorbu textovej predlohy.
Partnerom projektu je PLAST - Platforma pre súčasný tanec.
Reflexia k projektu Slo-mo
Projekt Slo-mo divadelného zoskupenia Schwarzes Loch Europas vznikol ako interdisciplinárna scénická esej na pomedzí pohybového divadla, tanca, činohry a formátu performance lecture. Inscenácia tematizuje otázky fyzického znevýhodnenia, telesnosti a systémových bariér v kultúrnom prostredí, pričom vychádza z dokumentárneho výskumu realizovaného počas rezidencie v Divadle Štúdio tanca a následného tvorivého procesu v rezidenčnom centre Telocvičňa v Bratislave. Projekt nadväzuje na predchádzajúcu inscenáciu Utopia is now! a ďalej rozvíja autorský výskum kolektívu na rozhraní dokumentárneho divadla, performatívneho výskumu a spoločensky angažovaného umenia.
Tvorivý proces bol založený na prepájaní osobných výpovedí performerov, dokumentárnych materiálov a fyzickej performativity. Dôležitou súčasťou inscenácie je práca s autentickými skúsenosťami účinkujúcich, ktoré sa stávajú dramaturgickým základom jednotlivých scén. Performeri Peter Kozák, Dorota Hanuliaková, Pavlína Csápaiová Triščová a Mário Drgoňa prostredníctvom kombinácie hovoreného slova, performatívnej prednášky a pohybových sekvencií otvárajú otázky viditeľnosti ľudí so zdravotným znevýhodnením v kultúre a poukazujú na pomalé tempo systémových zmien smerujúcich k inklúzii.
Pohybová spolupráca v procese tvorby zohrávala dôležitú úlohu pri hľadaní fyzického jazyka inscenácie. Pohybové situácie nevznikali ako samostatná choreografická vrstva, ale v úzkom dialógu s dramaturgiou, textovou a dokumentárnou líniou projektu. Pohyb sa tak stal prostriedkom artikulácie osobnej skúsenosti, ale aj metaforou širších spoločenských vzťahov a mocenských dynamík. V niektorých scénach funguje ako fyzické zosilnenie výpovede, v iných vytvára kontrapunkt k racionálnemu diskurzu performatívnej prednášky.
Silným momentom inscenácie je práca s individuálnou telesnou skúsenosťou performerky Doroty Hanuliakovej, ktorej osobný príbeh života s fyzickým znevýhodnením sa premieta do pohybovej aj verbálnej roviny inscenácie. Pohyb sa tu stáva prostriedkom vyjadrenia vnútorného boja, prijatia aj sebaurčenia. Podobne aj interakcia medzi Máriom Drgoňom a Petrom Kozákom v scéne inscenovanej diskusie reflektuje prostredníctvom pohybu mocenské a hierarchické vzťahy medzi jednotlivcom a inštitucionálnym systémom.
Projekt Slo-mo využíva performatívny jazyk na otváranie tém, ktoré sú v kultúrnom diskurze často marginalizované. Prostredníctvom kombinácie dokumentárnych dát, osobných výpovedí a fyzickej performativity vytvára priestor pre reflexiu otázok inklúzie, dostupnosti a spoločenskej zodpovednosti kultúrnych inštitúcií. Inscenácia zároveň poukazuje na paradox pomalosti spoločenských zmien a kladie otázku, prečo napriek deklarovaným hodnotám rovnosti a inklúzie zostávajú mnohé systémové bariéry pre ľudí so zdravotným znevýhodnením naďalej prítomné.
Výsledný divadelný tvar predstavuje dôležitý príspevok k súčasnému diskurzu spoločensky angažovaného performatívneho umenia. Slo-mo ukazuje, že pohyb, telo a osobná skúsenosť môžu byť silným nástrojom umeleckej reflexie aj spoločenskej kritiky a zároveň otvára priestor pre citlivý dialóg medzi javiskom a publikom.